Archív značiek: Náš Trnavský kraj

Náš Trnavský kraj – december 2019

Vianoce všetci túžime prežiť ako sviatky plné rodinnej pohody.

Je to záverečné obdobie roku, astronomický rok končí  rok od roku  v období 21. – 22. decembra.

Vtedy si už naozaj zaslúžime chvíle oddychovať a sviatkovať. Rovnako to ľudia vnímali aj stáročia pred narodením Ježíša Krista.

Kelti slávili svoj Alban Arthuan (22.12 – 25.12.), oslavy slnovratu, najkratšieho dňa roku.  Vnímali ho ako deň znovuzrodenia slnka.

Mnohé veľké stavby staroveku mali ako jeden zo svojich účelov zistiť podľa tieňa najkratší deň v roku a  tým začiatok nového roku.

Z keltských čias sa do dnešných dní zachovalo zdobenie stromčekov. Pestro pomaľované a trblietavé predmety vešali na stromčeky, väčšinou borovice. Boli symbolom rôznych nebeských telies, slnka, mesiaca,  hviezd. Tie boli dôležitou súčasťou vtedajšieho duchovného života.

Boli aj spomienkou na ľudí, ktorí zomreli v minulom roku.

Dnešný zvyk obdarovávať sa na vianoce navzájom sa vyvinul zo zvyku darovávať bohom v tých dňoch rôzne dary.

Aj niektoré dnešné symboly okolo „Santa Klausa“ sa vzťahujú na symboly z keltských čias, v niečom pripomínajú kult „boha s parohmi“ Cernunna.

O niečo južnejšie v starovekom  Ríme posledné dva decembrové týždne patrili saturnáliám – oslavám na počesť rímskeho boha Saturna. Bola to jedna veľká hostina.

Saturnálie spomína ešte kresťanský kalendár Polemia Silva z roku 449, vtedy to už bol  len karneval.

Slovanské predkresťanské slávenie slnovratu nieslo meno Kračún (tiež aj Koleda alebo Hody). Niektoré vrchy, kde sa vtedajšie oslavy konali nesú to meno dodnes.

My kresťania slávime Vianoce ako sviatok narodenia Ježiša Krista.

Prvý jednoznačný historický záznam o slávení kresťanských Vianoc 25. decembra sa spomína prvýkrát v  Chronografii z roku 354.

Dnes sú slávené ako sviatky pokoja a mieru miliardami ľudí na celom svete, kresťanmi aj nekresťanmi.

Problém s kresťanskými Vianocami majú hlavne  radikálni islamisti, ktorí si v niektorých európskych regiónoch a mestách vymohli faktický zákaz Vianoc.

Dosiahli to, že z verejného priestoru  sú odstraňované kresťanské vianočné symboly a tým pretvorili Vianoce na obyčajný sviatok bez kresťanského aspektu.

Štedrý večer ako súčasť Vianoc sa zaužíval v 16. storočí a spolu s ním tradícia polnočnej omše. Spočiatku to bol hlavne protestantský zvyk, katolícke rodiny sa obdarovávali tradične na sviatok sv. Mikuláša.

Dnes k  predstave Vianoc neodmysliteľne patrí vianočný stromček.  Ten sa na Slovensku zaužíval až za   Československej republiky, predtým bol ich symbolom betlehem, ktorý sa na Slovensku objavil už v časoch svätého Františka v 13. storočí.

Aj vyprážaný kapor sa stal súčasťou Vianoc  v 20 storočí, predtým boli vyprážané veci len panskou pochúťkou.

Vianoce v období pred socializmom mali veľmi silný rodinný ráz a celými sviatkami dominoval kresťanský aspekt. Celkovo Vianoce boli vtedy duchovnejšie.

V tej dobe slovo rodina znamenala niečo iné ako dnes. Na Slovensku neboli rozšírené starobince ani sirotince, rodina sa takmer vždy o svojich členov dokázala postarať.

Staršie deti sa starali o mladšie, starí rodičia o  vnúčatá.  Keď osirelo dieťa, byť  krstným rodičom znamenalo úlohu sa postarať.

Dnes s potešením vnímam, že mnohé rodiny sa snažia opäť dávať Vianociam duchovný rozmer.

Odklon od duchovných Vianoc bol len dočasný a spôsobený všeobecnou chudobou za Uhorska či prvej Československej republiky.

Dnes bežne dostupné veci boli vtedy vzácnosť a obdarovávať sa mohli len páni. 

A tak niekoľko generácií si chcelo proste užiť hojnosť, predošlým generáciám tak odopieranú.

Dnes zákonite prichádza poznanie, že hmota nie je to najdôležitejšie, že oveľa dôležitejšia je rodina a naša kresťanská viera.

A na záver už len názov Vianoc rôznych jazykoch:

Vánoce (česky), Roždestvo (rusky), Rizdvo (ukrajinsky), Boże Narodzenie (poľsky), Koľady (bielorusky), Božič (chorvátsky, srbsky), Božik (macedónsky), Hody (lužická srbčina), Karácsony (maďarsky), Weihnachten (nemecky).

Bc. Stanislav Drobný

Náš Trnavský kraj – november 2019

Žijeme vo svete ktorý sa formoval po 17. novembri 1989. Systém prezentuje tzv. Nežnú revolúciu ako jednu úžasnú vec. Niet divu, pretože v dôsledku vtedajšej revolúcie sa sformovali dnešné elity.

Nepatrím medzi tých, čo majú dôvod velebiť bývalý režim. Pochádzam z veriacej rodiny, ktorá si pre svoju vieru užila vtedy svoje.

Som žijúcim svedkom tých čias. Naša mládež ideologicky balamutená mimovládkami ovládaným školstvom si zaslúži poznať čo sa v tých časoch naozaj dialo.

Socialistický systém zažíval koncom 70. a začiatkom 80. rokov etapu rozvoja. Mnohí z nás bývajú v panelákoch či domoch postavených v tých rokoch. Pre mnohých to boli roky, kedy získali svoje prvé auto, najčastejšie škodovku.

Napriek tomu koncom 80tych rokov už socialistický systém nechcel v  štáte takmer nik.

Každý si už niesol svoj batôžtek krivdy od systému. Mojich rodičov monitorovala Štátna bezpečnosť (ŠtB) za kresťanskú vieru, ktorá bola v protiklade systémom nanucovaného marxizmu – leninizmu. Ale nesloboda vadila  aj ateistom. Neustála nutnosť dávať si pozor na  slová aby náhodou niekto občana neudal  ŠtB, to uberalo na životnej pohode všetkým.

V novembri roku 1989 zvonil klúčami. Boli od bytu, chaty, garáže, auta…

Všadeprítomné lajdáctvo sa prejavovalo na nekvalite výrobkov ako aj v nízkej produktivite práce. V dôsledku toho bol celý rad nedostatkových tovarov  a služieb.

V tom čase už beznádejne zastaralé Škody 105, 120, 130 sa vyrábali až do konca socializmu

Čo iné sa dalo čakať od hospodárstva, kde sa na riadiace pozície dostávali ľudia nie na základe riadiacich schopností ale na základe schopnosti deklarovať vernosť ideám komunizmu? Pritom išlo hlavne o vernosť  tým „hore“ v straníckom politbyre.

Radový občan musel pri mnohých  dnes bežných veciach  dávať úplatky aby sa k nim vôbec dostal. Nebola to vždy len tá povestná fľaša.  A  majetkom v socialistickom vlastníctve si „prilepšovali“ mnohí,  čím vyššie postavení, tým viac.

Mnohí súdruhovia na tribúne i pod ňou boli viac odhodlaní užívať si svoje majetky, než plniť závery XVII. zjazdu strany z roku (foto: FB stránka UPN)

Filozof a básnik Zbyněk Fišer (známejší pod umeleckým menom Egon Bondy) v začiatkoch 80-tych rokov  predpovedal pád socializmu. Vychádzal z faktu, že v socialistickom Československu vznikla nová vládnuca trieda, ktorá vlastne vykradla socialistický štát a potrebovala si svoje peniaze užívať. V tom jej bránila socialistická legislatíva a tak táto trieda zbohatlíkov bola pripravená predať tak socialistické idey ako aj vlastnú  štátnosť.

Ďalej existovala skupina disidentov, ktorí mali prístup k peniazom zo zahraničia. To bola predovšetkým skupina okolo Václava Havla.

Socializmus (komunistického typu) v Československu zahynul nie rukou disidentov ale rukou „vlastných“. Príslušníci ŠtB poslušne plnili príkazy a prenasledovali občanov Československa. Sami ale netušili, kto tie príkazy vlastne dáva a  aký má cieľ.

Po rokoch mnohé objasnil príslušník ŠtB Ludvík Zifčák, ktorý vo večerných hodinách 17. Novembra 1989 zahral úlohu mŕtveho študenta Martina Šmída. Ludvík Zifčák mal po svojej „smrti“ zmiznúť v zahraniči. Obavy o rodinu ho však donútili ostať doma.

Praha, Václavské náměst, 25. novembra Správa o zabit študenta zaplnila námestia protestujúcimi občanmi. (foto: Wikimedia, Gampe)

Ludvík Zifčák dnes tvrdí, že ak by vedel že sa podieľa na zmenu režimu na systém  kapitalizmu druhej kategórie, tak by študentov na Národní třídu neviedol. Zamatová revolúcia tak podľa jeho slov mala pôvodne byť iba premenou na kapitalistický komunizmus pod dohľadom tých najvyšších.

Podľa neho revolúciu neuskutočnili disidenti ale ŠtB. Pretože necelú tisícku disidentov, z ktorých mnohých mal iba za povaľačov,  nepovažuje za schopnú zmeniť politický systém v  štáte.

Ludvík Zifčák považoval slovenských a  moravských disidentov spravidla za čestných, kým tí pražskí mali podľa neho disidentstvo ako biznis. 

Bývalý politický väzeň Miroslav Dolejší (1931—2001) vytvoril prácu s  názvom Podrobná analýza 17. novembra. V nej uvádzal že udalosti novembra 1989 boli vopred dohodnuté a  koordinované medzi ŠtB, členmi ÚV KSČ a vedúcimi predstaviteľmi disentu.

Za analýzu začal proti Miroslavovi Dolejšímu pôsobiť štátny aparát a  médiá. Miroslav Dolejší je preto považovaný za účastníka nielen tretieho ale aj štvrtého odboja.

Je tu ešte jedna osoba, ktorá môže o 17. novembri 1989 veľa povedať. Generálny tajomník KSČ Miloš Jakeš  tiež považuje správu o smrti Martina Šmída za hlavný impulz  k  vtedajším nepokojom. 

Miloš Jakeš uvádza, že členovia predsedníctva Ústredného výboru KSČ o udalostiach na Národní třídě hovorili za prítomnosti vtedajšieho federálneho ministra vnútra Františka Kincla i jeho prvého námestníka povereného riadením ŠtB Alojza Lorenca. Od nich sa však nič o pozadí akcie nedozvedeli.


Miloš Jakeš (foto: David Sedlecký)

„Vedenie strany bolo bezradné, nepoznalo príčiny, organizátori sa tvárili, že o ničom nevedia, a ako sa hovorí, ťahali predsedníctvo ÚV KSČ za nos.“

Napriek tomuto všetkému sa zmena v novembri 1989 udiala so súhlasom väčšiny obyvateľov Slovenska.

Sklamanie však prišlo veľmi rýchlo. Cieľom revolúcie bola iba transformácia vtedajších elít na elity dneška a tak je záujem o život radového občana dnes ešte nižší ako bol za socializmu. Medzi pracujúci ľud sa rozšírila chudoba, dlhy.

Dnes vďaka niektorým útvarom NAKA, špeciálnym prokurátorom a špeciálnemu súdu už postupne strácame aj posledný výdobytok novembra 1989 – slobodu slova a ďalšie občianske slobody.

A tí „hore“ potomkovia oboch vtedajších elít, komunistických funkcionárov či prominentných disidentov bojujú medzi sebou  o čo najväčší podiel na moci a štátnych peniazoch.

Ak sa pre niečo vedeli zjednotiť, tak na boj s Kotlebovcami – Ľudovou stranou Naše Slovensko. Pretože ĽS Naše Slovensko nevzišla  z ich štruktúr ale spontánne zdola, z ľudu.

Ale aj toto spojenie im vydržalo len do času, pretože v boji o moc a peniaze sú sami sebe hlavní súperi, bojujúci len o vlastný prospech. Vidíme to jasne v dnešných dňoch, 30 rokov po 17. Novembri 1989.

Tomáš Drobný