Žijeme vo svete ktorý sa formoval po 17. novembri 1989. Systém prezentuje tzv. Nežnú revolúciu ako jednu úžasnú vec. Niet divu, pretože v dôsledku vtedajšej revolúcie sa sformovali dnešné elity.

Nepatrím medzi tých, čo majú dôvod velebiť bývalý režim. Pochádzam z veriacej rodiny, ktorá si pre svoju vieru užila vtedy svoje.

Som žijúcim svedkom tých čias. Naša mládež ideologicky balamutená mimovládkami ovládaným školstvom si zaslúži poznať čo sa v tých časoch naozaj dialo.

Socialistický systém zažíval koncom 70. a začiatkom 80. rokov etapu rozvoja. Mnohí z nás bývajú v panelákoch či domoch postavených v tých rokoch. Pre mnohých to boli roky, kedy získali svoje prvé auto, najčastejšie škodovku.

Napriek tomu koncom 80tych rokov už socialistický systém nechcel v  štáte takmer nik.

Každý si už niesol svoj batôžtek krivdy od systému. Mojich rodičov monitorovala Štátna bezpečnosť (ŠtB) za kresťanskú vieru, ktorá bola v protiklade systémom nanucovaného marxizmu – leninizmu. Ale nesloboda vadila  aj ateistom. Neustála nutnosť dávať si pozor na  slová aby náhodou niekto občana neudal  ŠtB, to uberalo na životnej pohode všetkým.

Všadeprítomné lajdáctvo sa prejavovalo na nekvalite výrobkov ako aj v nízkej produktivite práce. V dôsledku toho bol celý rad nedostatkových tovarov  a služieb.

Čo iné sa dalo čakať od hospodárstva, kde sa na riadiace pozície dostávali ľudia nie na základe riadiacich schopností ale na základe schopnosti deklarovať vernosť ideám komunizmu? Pritom išlo hlavne o vernosť  tým „hore“ v straníckom politbyre.

Radový občan musel pri mnohých  dnes bežných veciach  dávať úplatky aby sa k nim vôbec dostal. Nebola to vždy len tá povestná fľaša.  A  majetkom v socialistickom vlastníctve si „prilepšovali“ mnohí,  čím vyššie postavení, tým viac.

Filozof a básnik Zbyněk Fišer (známejší pod umeleckým menom Egon Bondy) v začiatkoch 80-tych rokov  predpovedal pád socializmu. Vychádzal z faktu, že v socialistickom Československu vznikla nová vládnuca trieda, ktorá vlastne vykradla socialistický štát a potrebovala si svoje peniaze užívať. V tom jej bránila socialistická legislatíva a tak táto trieda zbohatlíkov bola pripravená predať tak socialistické idey ako aj vlastnú  štátnosť.

Ďalej existovala skupina disidentov, ktorí mali prístup k peniazom zo zahraničia. To bola predovšetkým skupina okolo Václava Havla.

Socializmus (komunistického typu) v Československu zahynul nie rukou disidentov ale rukou „vlastných“. Príslušníci ŠtB poslušne plnili príkazy a prenasledovali občanov Československa. Sami ale netušili, kto tie príkazy vlastne dáva a  aký má cieľ.

Po rokoch mnohé objasnil príslušník ŠtB Ludvík Zifčák, ktorý vo večerných hodinách 17. Novembra 1989 zahral úlohu mŕtveho študenta Martina Šmída. Ludvík Zifčák mal po svojej „smrti“ zmiznúť v zahraniči. Obavy o rodinu ho však donútili ostať doma.

Ludvík Zifčák dnes tvrdí, že ak by vedel že sa podieľa na zmenu režimu na systém  kapitalizmu druhej kategórie, tak by študentov na Národní třídu neviedol. Zamatová revolúcia tak podľa jeho slov mala pôvodne byť iba premenou na kapitalistický komunizmus pod dohľadom tých najvyšších.

Podľa neho revolúciu neuskutočnili disidenti ale ŠtB. Pretože necelú tisícku disidentov, z ktorých mnohých mal iba za povaľačov,  nepovažuje za schopnú zmeniť politický systém v  štáte.

Ludvík Zifčák považoval slovenských a  moravských disidentov spravidla za čestných, kým tí pražskí mali podľa neho disidentstvo ako biznis. 

Bývalý politický väzeň Miroslav Dolejší (1931—2001) vytvoril prácu s  názvom Podrobná analýza 17. novembra. V nej uvádzal že udalosti novembra 1989 boli vopred dohodnuté a  koordinované medzi ŠtB, členmi ÚV KSČ a vedúcimi predstaviteľmi disentu.

Za analýzu začal proti Miroslavovi Dolejšímu pôsobiť štátny aparát a  médiá. Miroslav Dolejší je preto považovaný za účastníka nielen tretieho ale aj štvrtého odboja.

Je tu ešte jedna osoba, ktorá môže o 17. novembri 1989 veľa povedať. Generálny tajomník KSČ Miloš Jakeš  tiež považuje správu o smrti Martina Šmída za hlavný impulz  k  vtedajším nepokojom. 

Miloš Jakeš uvádza, že členovia predsedníctva Ústredného výboru KSČ o udalostiach na Národní třídě hovorili za prítomnosti vtedajšieho federálneho ministra vnútra Františka Kincla i jeho prvého námestníka povereného riadením ŠtB Alojza Lorenca. Od nich sa však nič o pozadí akcie nedozvedeli.

„Vedenie strany bolo bezradné, nepoznalo príčiny, organizátori sa tvárili, že o ničom nevedia, a ako sa hovorí, ťahali predsedníctvo ÚV KSČ za nos.“

Napriek tomuto všetkému sa zmena v novembri 1989 udiala so súhlasom väčšiny obyvateľov Slovenska.

Sklamanie však prišlo veľmi rýchlo. Cieľom revolúcie bola iba transformácia vtedajších elít na elity dneška a tak je záujem o život radového občana dnes ešte nižší ako bol za socializmu. Medzi pracujúci ľud sa rozšírila chudoba, dlhy.

Dnes vďaka niektorým útvarom NAKA, špeciálnym prokurátorom a špeciálnemu súdu už postupne strácame aj posledný výdobytok novembra 1989 – slobodu slova a ďalšie občianske slobody.

A tí „hore“ potomkovia oboch vtedajších elít, komunistických funkcionárov či prominentných disidentov bojujú medzi sebou  o čo najväčší podiel na moci a štátnych peniazoch.

Ak sa pre niečo vedeli zjednotiť, tak na boj s Kotlebovcami – Ľudovou stranou Naše Slovensko. Pretože ĽS Naše Slovensko nevzišla  z ich štruktúr ale spontánne zdola, z ľudu.

Ale aj toto spojenie im vydržalo len do času, pretože v boji o moc a peniaze sú sami sebe hlavní súperi, bojujúci len o vlastný prospech. Vidíme to jasne v dnešných dňoch, 30 rokov po 17. Novembri 1989.

Tomáš Drobný